Včelí vosk je úplne jedinečná látka, ktorú nám príroda ponúka. Po tisíce rokov bol a je unikátnym a nenahraditeľným produktom včiel, ktorý ľudstvu prináša nielen úžitok, ale aj potešenie. Využíval sa v mnohých oblastiach a vo všetkých vrstvách spoločnosti.
Či už vo forme sviečok, alebo ako prísada do krémov, mydiel a ďalších produktov. V starovekom Egypte bol základnou zložkou pri mumifikácii. Slúžil tiež ako platidlo, na konzervovanie, pri stavbe lodí a našli by sme mnoho ďalších spôsobov využitia. Je typický svojou nezameniteľnou vôňou s nádychom medu, peľu a propolisu – podobne ako keď otvoríme úľ. V súčasnej uponáhľanej a umelej dobe, keď sa ľudstvo snaží vrátiť k prírodnejšiemu a udržateľnejšiemu spôsobu života, sa včelí vosk opäť stáva symbolom čistoty a súzvuku medzi človekom a prírodou. Ako čisto prírodná látka je úplne biologicky odbúrateľný, a teda nezanecháva v prírode žiadne škodlivé stopy, na rozdiel od parafínu a ďalších syntetických látok.
Vznik vosku
Včelí vosk je metabolický produkt včely medonosnej. Vzniká vo voskotvorných žľazách včelích robotníc vo veku 12 až 18 dní. Včela vylučuje vosk párovo na treťom až šiestom sternite ako tekutinu, ktorá na vzduchu tuhne a mení sa na drobné šupinky. Hmotnosť jednotlivých šupiniek nie je rovnaká, pohybuje sa približne od 0,8 do 2 mg.
Na produkciu vosku potrebuje včela veľké množstvo energie, teda medu. Včely vosk používajú na stavbu plástov, do ktorých ukladajú peľové a sacharidové zásoby. Predovšetkým však v plástoch vychovávajú plod – od vajíčka až po dospelého jedinca. Ak včela voskové šupinky nespracuje ihneď po ich „vypotení“, odpadnú na dno úľa a zostanú nevyužité. Často tak možno vidieť jednotlivé šupinky na podložke. Pôvodne biely vosk časom v úli žltne až hnedne vplyvom kontaktu s peľom, propolisom a košielkami, ktoré v bunkách zanechávajú vyvíjajúce sa larvy.
Získavanie vosku
Samotné získavanie vosku – môžeme povedať jeho ťažba – prebieha viacerými spôsobmi. Napríklad pri medobraní odviečkovaním medných plástov. Ide o veľmi kvalitný a čistý vosk, teda nezakladený. Pri tomto spôsobe však zostáva vo vosku pomerne veľké množstvo medu.
Mnohí včelári využijú túto kombináciu medu a čistého vosku a naložia ju do alkoholu. Po niekoľkých týždňoch vznikne tzv. „viečkovica“. V alkohole sa med oddelí od vosku a po precedení zostane čistý vosk, ktorý sa ďalej spracúva.
Ďalšou možnosťou je vyrezanie stavebných rámikov alebo „divočiny“, ktorú včely vystavajú, prípadne vosk zoškrabaný z rámikov či fólie pri bežnej prehliadke úľa. Pri pravidelnom vkladaní stavebných rámikov možno aj pri menšom počte včelstiev získať pomerne veľké množstvo vosku. Najväčší podiel vosku však získavame z vyradených súší. Je lepšie súše triediť a spracovávať častejšie, než ich ponechať vo včelstve dlhý čas. Čím dlhšie je dielo vo včelstve a čím častejšie je zakladené, tým menej vosku z neho získame. Hovorí sa, že vyváranie vosku patrí medzi zimné práce včelára. Ak však vosk vyvaríme krátko po vybratí súší zo včelstva, vyhneme sa ich skladovaniu a starostlivosti o ne. Je dobré to robiť za vhodného počasia, napríklad počas dažďa, aby vôňa vosku a medu príliš nelákala včely.
Slnečné tavidlo
Rovnako ako existuje viac spôsobov ťažby vosku, existuje aj viac spôsobov jeho spracovania. Už na začiatku včelárenia je dobré zvážiť, koľko včelstiev chceme chovať, a podľa toho si zadovážiť potrebné vybavenie. Jednoduchým zariadením na spracovanie vosku je slnečné tavidlo. Je ideálne na tavenie svetlého diela alebo viečok. Slnečné tavidlá – či už domácky vyrobené, alebo zakúpené – potrebujú iba slnečnú energiu.
Výhodou je, že sa môžu používať priamo počas sezóny, čím odpadá starostlivosť o súše (sírenie, chladenie, ochrana pred zavíjačom voskovým). V tavidle môže teplota vystúpiť nad 90 °C (teplota topenia vosku je 62–65 °C). Stačí ho umiestniť na slnečné miesto a za približne pol hodiny môže byť hotovo. Pri tavení svetlého diela nezostáva takmer žiadny odpad. Pri tmavom diele je výťažnosť nižšia a je potrebné následné pretavenie. Zo slnečného tavidla získame veľmi kvalitný vosk, no výťažnosť nemusí byť úplne uspokojivá.
Vyváranie vo vode
Ďalším spôsobom je vyváranie vo vode. Použiť možno rôzne zariadenia – elektrické, plynové, na tuhé palivo, zavárací hrniec alebo obyčajný väčší hrniec. Najčastejšie sa používajú nerezové nádoby. Ideálna je mäkká, dažďová voda, pretože minerály v tvrdej vode môžu zmeniť farbu vosku alebo ho znehodnotiť. Vosk sa vo vriacej vode nerozpúšťa, ale topí a zostáva na povrchu. Po roztavení ho zberáme aj s malým množstvom vody a prelievame do ďalšej nádoby. Na oddelenie nečistôt možno použiť odstredivku alebo lis. Po stuhnutí vznikne tzv. koláč. Čím pomalšie vosk tuhne, tým lepšie sa zbaví nečistôt, ktoré sa usadia na dne. Koláč je dobré očistiť ešte skôr, než úplne stvrdne. Ak je vosk stále znečistený, proces zopakujeme.
Tavenie pomocou pary
Vosk možno taviť aj pomocou pary. Potrebná je uzatvárateľná nádoba s výpustným kohútom, sito, zdroj pary a nádoba na odtok vosku. Para s teplotou približne 100 °C vosk roztaví a ten odteká cez sito do pripravenej nádoby. Ide o šetrný spôsob, ktorý zároveň čiastočne dezinfikuje rámiky. Po vytavení rámiky necháme vyschnúť a očistíme. Zvyšky vosku a košielok opäť oddelíme pomocou odstredivky alebo lisu.