Včely si vedia postaviť svoje vlastné voskové dielo, ale nedokážu si samé vybudovať úľ. Trvalý príbytok si preto musia nájsť v rôznych dutinách v skalách alebo v stromoch. Človek v túžbe si zaobstarať včely pre nich začal vytvárať príbytky rôznych tvarov, veľkostí a zo všemožných materiálov.
História nám stále ukazuje, aké materiály na stavbu včelích úľov využívali starí včelári v rôznych dobách ľudského života spojeného so včelami. Vynález keramiky sa prejavil aj v stavbe obydlia pre včely. Podľa hieroglyfických záznamov starí Egypťania už v 4. tisícročí pred Kristom vytvárali hlinené valcovité nádoby, ktoré slúžili ako včelie úle. Tieto nádoby boli opatrené kruhovými odnímateľnými vekami. Predné veko bolo opatrené niekoľkými otvormi umožňujúcimi vstup včiel do vnútra úľa, zatiaľ čo to zadné slúžilo ako vstup pre včelárov, kadiaľ sa vyrezávali medné plásty. Keramické úle používali o tritisíc rokov neskôr aj Gréci, čo potvrdili vykopávky. Starí Rimania si valcové úle dokonca zabudovávali priamo do stien budov. Prístupné pre včely boli spredu, kde vyletovali letáčom von, a obsluhovali sa z miestnosti vo vnútri domu.
Je pravdou, že sa s týmito úľami môžeme stretnúť ešte dnes na ostrove Mallorka, kde som v roku 2015 navštívil niekoľko tamojších včelárov, ktorí mi ukazovali svoje včely v kameninových rúrach. S prekvapením som im kládol otázku, prečo radšej nepoužívajú nové moderné úle. Odpoveď bola vždy jednoznačná. „V týchto úľoch choval včely môj otec, jeho otec, jeho dedo, pradeda, prapradeda, a teda neviem, prečo by som to ja mal meniť.“ Kameninové rúry boli rozmiestňované voľne v teréne v niekoľkých skupinách po štyroch až piatich kusoch. Výnosy boli okolo štyroch až ôsmich kilogramov medu na včelstvo.
